Nielen ku Dňu otcov: Dobrý chlap je v prvom rade dobrý OTEC

Autor: Michaela Saleh | 15.6.2016 o 19:58 | Karma článku: 12,64 | Prečítané:  9133x

Tatovia, tatinkovia, ocovia, ockovia... Majú v rukách duše svojich detí. Keďže sa blíži Deň otcov, mala som potrebu vyznať sa z niečoho, čo si myslím, že je potrebné povedať nahlas.

Ako malá som si myslela, že to tak má byť: mama sa stará o deti a otec je v práci. Niežeby mama nepracovala, no otec bol v práci v podstate stále. Často robil dlho do noci. A keď bol doma, bol príliš unavený a my sme ho nesmeli rušiť. Nepamätám si, že by sa s nami hrával, že by s nami chodil von, že by sa o nás staral, kým mama bola niekde na pedikúre alebo keď si išla zacvičiť... Bol prísny, slovami chvály šetril a dodnes počujem to jeho: „Učíš sa pre seba“, keď som mu šťastná ukazovala vysvedčenie s jednotkami od hora až dole.

Dnes ako dospelá žena viem, že úloha mamy je dôležitá a som šťastná, že tá naša bola skvelá a starala sa o nás s bratom s veľkou láskou. Viem však aj to, že OTEC je pre deti nemenej dôležitý. Nie je to iba živiteľ rodiny. Je to človek, ktorý ovplyvňuje to, kým sa raz deti stanú. Aký bude ich život. Či sa z nich stanú sebavedomí, šťastní dospelí. Alebo ľudia s množstvom komplexov a trápení. Aspoň tak vnímam vlastný deficit môjho otca vo svojom detstve, i keď v porovnaní s inými deťmi sme boli šťastná, usporiadaná rodina a v podstate som sa naozaj nemala na čo sťažovať. Otec bol slušný človek, staral sa o nás, nepil, nevysedával v krčme, pracoval, mali sme všetko...

Lenže... Dnes viem aj to, že ako dievča, dcéra, som potrebovala ten bezpodmienečný druh lásky, ktorý vie dať len muž malému dievčatku. Otec predsa má dcére ukázať, ako veľmi je výnimočná, aká je krásna, úžasná a že ak raz stretne muža, musí sa o ňu starať a musí si ju zaslúžiť. Práve otec má ukázať synovi, že je nielen živiteľ rodiny, ale že musí byť čestný, zodpovedný a mať úctu k ženám.

Vidím to dnes, keď môj muž vezme na ruky našu ročnú dcéru, bozkáva to nádherné bábätko, kým sa ona zadúša smiechom. Ovoniava jej vlásky a má slzy v očiach vždy, keď sa na neho usmieva. Ako jej stále hovorí, ako ju ľúbi. Pamätám si, ako po operácii našej druhorodenej dcéry, keď mala iba tri mesiace, manžel pri pohľade na to malé telíčko napojené na prístroje, takmer odpadol. Ako opatrne ju držal v náručí, keď sme prišli z nemocnice domov, ako keby to bolo to najkrehkejšie stvorenie na svete. A ako veľmi trpel, keď plakala od bolesti.

Vidím to veľmi živo pre očami vtedy, keď si spomeniem na pôrod nášho prvorodeného syna, pri ktorom môj manžel bol a držal ma za ruku. Ako mi ho, keď som ako neskúsená prvorodička doma plakala, že neviem uspať dieťa, vzal a uspal v tých veľkých, silných rukách. Spieval mu. Hladkal ho. Tancoval s ním. A podarilo sa mu ho uspať lepšie ako mne. Niekedy k nemu vstával v noci, aby som si mohla oddýchnuť. Vedel ho prebaliť, obliecť, nakŕmiť. Keď bol starší, vymýšľal mu smiešne rozprávky o Jankovi Prdkovi, kým ja som nesúhlasne krútila hlavou, no v duchu som sa smiala s nimi...

Tiež vidím, aké ťažké pre neho bolo, keď sme nevedeli, čo je s naším synčekom, keď mal problémy ako malý škôlkar. Keď nás celé okolie obviňovalo, že sme neschopní rodičia, že ja som zlá matka, on zlý otec a máme nevychované decko. Keď sa náš vtedy len štvorročný synček trápil, pretože ho deti v škôlke, ich rodičia a aj učiteľky nechceli medzi sebou, pretože bol „iný“ a nikto nevedel prečo. Ako sa môj muž snažil pre neho nájsť škôlku a potom aj školu, kde bude šťastný, kde ho budú mať deti radi a kde budú rozvíjať jeho nadanie, pretože náš syn je múdry, inteligentný. 

Viem, aké ťažké bolo pre neho počuť, že náš šikovný chlapček, ktorý deväťmesačný chodil, skoro rozprával, ten chlapček, o ktorom všetci hovorili, že je len hyperaktívny, má poruchu autistického spektra. Keď som mu povedala, že má Aspergerov syndróm a netušili sme vôbec, čo to znamená a ako je to možné. Viem, že ho to bolelo možno viac ako mňa. Nikdy ma z ničoho neobviňoval. Ani seba, ani nášho syna. Vzal všetko tak, ako to je. A bolo mu jedno, čo si myslia ostatní, čo hovoria. Bol na svojho syna naďalej hrdý. A stále je. Stále verí, že láskou a porozumením mu dokáže pomôcť viesť šťastný život.

A dnes – môj muž, každé ráno vstáva o šiestej, spraví synovi raňajky, desiatu, zobudí ho, odvezie do školy a ide do práce. Nechá ma s dcérou po prebdenej noci vyspať sa... Keď je treba, vozí ho na striedačku so mnou a s mojou mamou zo školy, na terapie a z terapií, ktoré mu majú pomôcť ventilovať stres, naučiť ho riešiť bežné sociálne situácie, ktoré sú pre nás samozrejmosťou, no pre neho veľkou neznámou. Keď sa vráti z práce, neprekáža mu, že si občas chcem ísť zacvičiť. Postráži obe deti. Ide s nimi na prechádzku, na ihrisko, naháňa sa s nimi, objíma ich, šteklí... Keď je treba, večer uspí dcérku. Navarí večeru... A ráno ide opäť do práce s hlavou plnou starostí, či bude môcť svojim deťom dopriať všetko, čo si zaslúžia, pretože ich veľmi ľúbi a jediné, prečo žije, sú oni. A preto nielen na Deň otcov, ale každý deň, si zasluhuje môj obdiv a moju lásku. Pretože to nie je samozrejmosť. Nie je to jednoduché a život nie je vôbec prechádzka ružovou záhradou. Viem však, že moje deti majú toho najlepšieho tata na svete. A to vôbec, ale vôbec nie je málo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?