Decembrové faily alebo predsavzatia dvojmatky na rok 2017

Autor: Michaela Saleh | 31.12.2016 o 0:00 | (upravené 31.12.2016 o 7:44) Karma článku: 4,80 | Prečítané:  1041x

Vianočné sviatky sú o rodine, aj keď práve tá môže byť často príčinou veľkej únavy. Treba sa na to pozrieť z tej lepšej stránky a poučiť sa, čo v novom roku vynechať, aby ste to nabudúce s deťmi prežili...

Počas sviatkov, prázdnin, dní voľna a víkendov sa, odkedy mám deti, cítim ako schizofrenik. Nič proti tejto diagnóze. Na jednej strane sa teším, robím si plány, čo všetko budeme ako rodinka spolu robiť, kam všade pôjdeme, ako si oddýchneme. Na druhej strane, keďže sme už nejaký ten full-time voľný čas s deťmi absolvovali, viem, ako vyzerá realita. Tiež viem, že nie som sama, milé ženy, viem, že ste „v tom“ so mnou. A mnohé z vás ste ešte šikovnejšie ako ja a možno to máte naozaj ešte aj oveľa ťažšie.

Tieto Vianoce to začalo tak dojímavo. Videla som reklamu veďvietektorého obchodného reťazca s potravinami, ktorá nakladá Santa Clausovi za to, že si každé sviatky užíva slávu za tú drinu, čo odvedú mamy a babky. Moja mama sa každoročne od septembra do decembra úplne uštve. Najskôr si od leta cez jeseň struhne maratón zavárania a varenia džemov. Potom začína piecť domáce oblátky a trubičky. A potom dvesto druhov koláčov. Po Vianociach je K.O. a je rada, že žije. Tento rok so zápalom priedušiek.

Po jej vzore sa podobne ničím na Vianoce, a nielen na Vianoce, aj ja. Síce pečiem podstatne menej, no neustále behám po byte s mopom, vysávačom, periem, skladám, žehlím, utieram prach, umývam okná, zdobím, po nociach vyrábam pre decká aktivitky, ozdoby, a tento rok som si povedala, že im ešte na advent vyrobím ručne robený adventný kalendár. Vymyslieť, čo dať do 24 vrecúšok pre dve deti, aby ich to aspoň trochu potešilo, nebolo vôbec easy.

Druhá fáza dojatia začala, keď som si pustila CD s vianočnými piesňami. Fakt netuším, či to bolo spôsobené fázou cyklu, no pri Tichej noci od Márie Čírovej som normálne slzila. Tretia fáza sa volala panika. Dvadsiateho som zistila, že nemám napečené ani poriadne upratané tak ako by som chcela. Nebudem Vám hovoriť, že adventný kalendár mi syn oplakal, pretože pečiatky, žuvačky, prívesky, nálepky, ktoré som tam na každý deň dávala namiesto sladkostí, boli pre neho nuda. Kňučal, že on chce ten čokoládový okienkový kalendár a že prečo som urobila takú hovadinu... Následne som mu pustila video o chudobných deťoch v Afrike, aby som mladému ukázala, že má byť rád, že je rád. Nepochodila som. A tak na Mikuláša babka vytasila čokoládový kalendár a bola za hviezdu.

Spomínala som, že som ako druhomatka na materskej, začala chodiť na kurz jogy? Tak aby som akože trochu cvičila, čo sa s kurzom ashtanga jogy, dá aj doma. Aj keď väčšinou to prebieha tak, že keď vytiahnem jogamatku, naskáču na mňa obe deti a je po cvičení. Keď sa mi sem-tam podarilo urvať si chvíľu pre seba a vyskúšať si to, napríklad takú stojku na hlave, tak ma tesne pred Vianocami dobre seklo.

Aby toho nebolo málo, tak týždeň pred Vianocami som dostala nejakú supiš virózku. Manžel v práci, ja sama doma s dieťaťom. Stav taký, že som si ledva uvarila čaj. No a supiš virózka skočila na našu 22-mesačnú dcéru, ktorá šesť dní teplotovala (rozumej revala) deň-noc. Virózka si žila vlastným životom, a tak 24. decembra, tesne pred štedrou večerou, nevracala od sopľov len dcéra, ale v horúčkach zaľahol aj syn. A tak sme si pri kapustnici s mužom smutne pozerali do očí.

Apropo kauza Ježiško. Syn sa od starších detí v škole dozvedel, že darčeky nenosí Ježiško, ale maminka a tatinko. Bol naštvaný, nechcel žiadne darčeky, kašľal na celú vianočnú atmosféru a každú chvíľu frflal, že načo staviame ten stromček, že aj tak je to zbytočné. V snahe napísať tajným mliekovým písmom list, aby v jeho existenciu aspoň na chvíľu uveril, som si to trénovala nad sviečkou. Skoro som podpálila byt. Vtedy som sa na to vykašľala aj ja.

Ale manžel sa zato činil. Syn túžil po psovi. Ja milujem zvieratá a sem-tam som aj spomenula, že aké by to bolo milé mať šteniatko. A tak dva dni pred Vianocami prišiel domov s vysmiatym synom. A s malou Border Coliou. Úžasné, krásne, zlaté, živé šteniatko.

A tak celé sviatky - všetci chorí, už aj manžel, deti sople, horúčky a ja, so seknutým krkom - utieram kaluže nielen po dcére, ktorú sa snažíme odplienkovať, ale aj po našom novom miláčikovi. Po nociach už druhý rok nespím, lebo dojčím to moje malé upírča. A aby toho nebolo dosť, máme doma cvrčka. Vždy okolo polnoci do zhruba piatej ráno cvrliká. Mám síce pocit, že náš dom nie je v Senci, ale minimálne na pláži v Chorvátsku. No o spánku sa mi už len sníva v tých 30 minútových intervaloch, v ktorých bdiem. A cez deň? Cez deň robíme s mužom animátorov chorým, umrnčaným, unudeným deťom. Apropo, muž už druhý deň leží, že je chorý. Ja tých chlapov tak zbožňujem! Oni to proste dokážu. Môj obdiv páni, vy to tak viete!

A tak mojím predsavzatím do ďalšieho roka je: Chcem byť ako muž. Spať, keď mi treba spať. Ležať, keď mám horúčku a neumývať vtedy okná. Kašľať na Ježiška. Menej upratovať, mopovať a vysávať. Presvedčiť mamu, aby menej piekla a urobila viac vaječného koňaku. A hlavne. Už žiadne ručne robené adventné kalendáre. Nech žije čokoláda.

 

 

.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?